Časová flexibilita a Plán B

Za posledného 1,5 roka ma kontaktovalo viacero ľudí, ktorí sa chceli so mnou porozprávať o možnostiach začať podnikať v oblasti osobných financií. To, čo ma trochu prekvapilo bolo, že pri mnohých z nich sa nejednalo o mladých ľudí (pre mňa sú to už všetci pod 30 ;), ktorí by hľadali svoje prvé zamestnanie.

Práve naopak, hovoril som s ľuďmi, ktorí mali svoju (veľmi) dobre platenú prácu, viacero investícií, dobre nastavený finančný plán, pekné bývanie, rodinu a v podstate spokojný život. Čo ich viedlo k rozhovoru so mnou? Tu je odpoveď.

Časová flexibilita

U mňa to začalo niekedy po 32-ke. Dovtedy som bol OK s každodenným dochádzaním v zápchach do práce, pravidelnými poradami, 25. dňami dovolenky, výročnými hodnoteniami môjho výkonu a taktiež takmer minimálnej možnosti vybrať si kedy a s kým budem pracovať. Pravidlá boli jednoduché – pondelok až piatok, flexibilne 😉 od 8 resp. 9 do 17 príp. 18-tej. Občas aj víkendy, ak som musel ísť na služobnú cestu.

Toto nastavenie mi vôbec nedávalo zmysel, ale keďže to tak robil každý, neprotestoval som. No v amerických podcastoch som v tom čase už počúval kacírske myšlienky o práci z domu. To sa mi veľmi zapáčilo. Aj tak som mal drvivú väčšinu kolegov, s ktorými som spolupracoval buď v Amerike, v Indii, v Nemecku alebo v Anglicku. Aký zmysel teda malo pre mňa byť v bratislavskej kancelárii a zabiť hodinu denne cestovaním do práce, kupovaním predražených menučiek a nemožnosti dať si poobedný krátky spánok?

Môj prvý krok teda bol, že som sa dohodol so šéfom, že budem pracovať v piatky z domu. Čo mi na moje, mierne prekvapenie, aj prešlo. Sadli sme preto vždy vo štvrtok poobede do auta a vyrazili smerom Banská Štiavnica. Už to bol pre mňa obrovský posun. Nemusieť tráviť hodinu v piatočných zápchach z Bratislavy, byť v prírode tri dni v týždni (piatok až nedeľa) mi dávalo väčší pocit slobody. O to horší bol nedeľňajší návrat v zápchach do Bratislavy…

Po pár rokoch som bol v situácii, keď mi pasívny príjem pokrýval časť mojich výdavkov. Nebolo to 100%, ale bolo to dostatočne veľa na moje zvýšené sebavedomie ohľadne vyjednávania o mojej práci. V skratke – podarilo sa mi vyjednať si prácu z domu na plný úväzok. V tom čase sme sa sťahovali do Banskej Štiavnice a táto zmena bola pre mňa exponenciálnym nárastom osobnej slobody. Už žiadne ranné obliekanie do práce, dochádzanie, trávenie času na mieste, kde som byť nechcel…poznáte to. No to som ešte nevedel, čo je to skutočná sloboda.

Plán B

Práca z domu na plný úväzok bola super, ale ešte stále to nebolo ono. Priznám sa, že som úplne presne nevedel, čo mi vadilo. Meetingy som si vedel nastaviť (väčšinou) tak, aby mi časovo vyhovovali, so šéfom som mal veľmi dobrý vzťah a samotná práca ma bavila. Čo mi vadilo, som však mal zistiť už čoskoro. Prišlo to približne o rok neskôr a bola to skôr náhoda, ako nejaký premyslený plán.

V tom čase sa nám narodila naša prvorodená dcéra. Pre mňa to bol zlomový okamžik v živote. Asi ako pre každého. Ale ja som chcel skutočne vidieť svoju dcéru vyrastať, byť pri jej prvom kroku, slove a oslave narodenín. Zobral som si preto 6 mesiacov materskej dovolenky. A priznám sa, že to bol moment, ktorý mi ukázal, čo je to skutočná sloboda!

Nie že by som v tom čase nepracoval. Práve naopak, rozbiehali sme vtedy Smart-life a pracoval som asi viac ako v korporáte, dokonca aj cez víkendy. Avšak s jedným veľkým ALE.

JA som sa rozhodoval, kedy budem pracovať a kedy budem tráviť čas s dcérou.

JA som sa rozhodoval, na čom budem a na čom nebudem pracovať.

JA som sa rozhodoval, s kým budem a s kým nebudem spolupracovať.

JA som sa rozhodoval, akým smerom sa vydám v mojom podnikaní.

Ak tento pocit raz vyskúšate, je to ako droga – z tohto spôsobu života už jednoducho nechcete odísť.

Zvyšok je už, ako sa hovorí, história. Skúsil som sa vrátiť do korporátu, vydržalo mi to osem mesiacov a odvtedy som na voľnej nohe. So všetkými výhodami (sloboda) aj nevýhodami (plná zodpovednosť za svoj príjem).

Záver

Časová flexibilita a chuť robiť niečo zmysluplné, čo človeka baví a napĺňa, sú top dva dôvody, prečo mi ľudia píšu vetu: „Tomáš, porozprávajme sa o možnostiach spolupráce!“ A vždy keď si túto vetu prečítam, spomeniem si na moju cestu a v duchu danému človeku odpoviem: „Áno, rozumiem! Poďme spolu nájsť tvoju cestu k slobode, nebudeš to ľutovať!“

Kontakt na mňa máte 😉