Nízkotatranská stíhačka

Viem, viem, toto je seriózny web, ktorý sa pozerá na seriózne témy ako investovanie, peniaze, financie… Ale je to aj môj osobný web, a preto je tento článok o niečom inom. Je o hrebeňovke Nízkych Tatier, ktorú sme nedávno prešli. Takže ak vás zaujímajú iba vážne témy, potom tento článok pokojne preskočte 😉

Prechod Nízkymi Tatrami za 4 dni

Zvolili sme variantu prechodu od Telgártu po Donovaly a rozhodli sme sa zvládnuť to za 4 dni. Celková trasa má približne 100 kilometrov, takže denne sme museli prejsť okolo 25 kilometrov. 25 kilometrov za deň nie je nič extrémne náročné, teda ak máte aspoň aký-taký tréning. No pridajte do toho fakt, že hrebeň našich krásnych Tatier jednoducho nie je rovinka. Práve naopak – mali sme pociť, že tam ani jedna rovinka nebola 😉

Deň prvý: Telgárt – Veľká Vápenica

V sobotu ráno o 6.20 vyrážam z Banskej Štiavnice – smer vlaková stanica v Banskej Bystrici z ktorej nám ide regionálny rýchlik o 7.36 do Telgártu. V Bystrici mám trošku problém nájsť neplatené parkovanie, ale po chvíľke hľadania nájdem miesto na ulici Trieda SNP, čo je pár minút pešo od stanice.

Moji kamaráti vyrazili už o 5.00 keďže cestovali z Bratislavy. Na stanici sa stretávame plní elánu, kupujeme lístky a nasadáme do vlaku. Cesta trvá vyše dvoch hodín. V Polomke dokonce presadáme do malého motoráčika (ten bol stále označený ako regionálny rýchlik) a mysleli sme si, že sa doňho nemôžu všetci tí ľudia zmestiť, ale podarilo sa a úspešne sme sa dostali do Telgártu.

V Telgárte si robíme krátku zastávku v miestnych potravinách, dopĺňame zásoby a vyrážame na Kráľovu Hoľu. Je celkom teplo, takže kráčame, pijeme, kráčame, pijeme atď až na Kráľovu Hoľu. Ak ste tam ešte neboli, tak vám odporúčam ísť na Hoľu zo Šumiacu, je to krajšia cesta ako z Telgártu a Šumiac je tiež veľmi pekná dedinka. V každom prípade, úspešne zdolávame Kráľovu Hoľu, kde si robíme dlhšiu prestávku.

Väčšina turistov tu na končí, no my máme pred sebou ešte pekných pár kilometrov, takže pokračujeme ďalej smerom na útulňu Andrejcová. Našťastie je úvod hrebeňa „skoro“ po rovinke, tak nám cesta celkom rýchlo ubieha. A občas sa nám ponúknu takéto krásne výhľady.

Šlapeme asi od 10.00 a na útulňu sa dostávame až okolo 17-tej. Dávame si polievku (na nezaplatenie), pivá, keksíky a rozhodujeme sa či ísť ďalej, alebo ostať spať tu. Napriek tomu, že nie sme úplne netrénovaní, naše telá zvyknuté na posed pred laptopom a prechádzku poobede okolo bytovky 🙂 nám hovoria, že už ďalej ísť veľmi nechcú. Je hlava silnejšia než telo? Teraz je, a tak sa vyberáme ďalej smerom na Veľkú Vápenicu. Táto cesta už nie je po rovinke. Je to začiatok toho, čo nás čaká najbližšie dni – hore, hore, hore, a potom dole, dole, dole, dole. A odznova.

Nocovanie sme však veľmi nezvládli. Spanie na hrebeni, pri 3 stupňoch Celzia v prístrešku (stan by bol asi ok) nebol dobrý nápad. Napriek dobrým spacákom sme od zimy v noci nezažmúrili ani oko. Nehovoriac o kŕčoch v nohách po celom dni šľapania. Skoro ráno teda ideme rýchlo ďalej.

Deň druhý: Veľká Vápenica – Čertovica

Ak bol prvý deň relatívne po rovinke, deň druhý bol relatívne bez rovinky 😉 Veľmi dlhé klesania sa striedali s ešte dlhšími stúpaniami. Celý deň. ALE – bolo tam kráááásne 😉 Krátka zastávka v útulni Ramža a ďalej hore-dolu až na Čertovicu, kam prichádzame o 18-tej večer. Na chvíľku nás napadne, že by sme mohli ísť ešte ďalej, ale tentokrát (našťastie) hlava nevyhrala nad telom. Predstava dvojposchodovej postele, ozajstnej periny, matraca a vankúša je príliš veľké lákadlo po noci bez spánku. Tak dobre som nespal ani v Hillton Hotel 🙂

Deň tretí: prechod cez Chopok

Tretí deň bol asi najkrajším z celej túry. Už sme si zvykli na celodenné pochody, aj na otlačené ramená z batohov, a tak sme si mohli vychutnávať samotnú cestu. Z Čertovice je to najprv strmý stupák až na hrebeň, ale potom je to „skoro po rovinke“. Neviem prečo toto spojenie stále používam, keď celá túra mala pekne ďaleko od rovinky 😉 Najprv si robíme prestávku na chate M.R. Štefánika, odkiaľ pokračujema až na Chopok a Kamennú chatu pod Chopkom. Odkiaľ pokračujeme cez Dereše až do útulne Ďurková. Cestou sa nám trochu začalo zhoršovať počasie, čo sa naplno prejavilo posledný štvrtý deň.

Štvrtý deň: Až na Donovaly

Náš posledný deň nezačal nijak lákavo. Mokro, dážď, vietor, hmla hneď od rána. Dali sme si raňajky, že chvíľu počkáme, kým to prejde a našťastie aj trochu prešlo. Ale toto sú hory a predpovedať počasie je veľmi trúfalé. A tak sa nám počasie trochu zhoršilo.. Pozrite si video aj so zvukom – sám by som to nepovedal lepšie :)))

Našťastie sa počasie postupne trochu umúdrilo a aspoň prestalo pršať. Teda intenzívne pršať a fúkať. Bežný dážď sme nepovažovali za „dážď“. Po ďalšom maratóne šľapania hore a dole sme sa dostali na Hiadeľské sedlo, odkiaľ to bolo na Donovaly už len „kúsok“. Teda presne tri hodiny. Následne autobusom do Bystrice späť na hlavnú stanicu.

Pár rád na záver, ak sa rozhodnete túto túru absolvovať aj vy (ODPORÚČAM!!!):

• Rozdeľte si túru na päť dní, bude to menej bolieť a viac sa budete tešiť 😉
• Každý gram navyše v batohu budete cítiť v nohách. Po ceste sme stretávali turistov s „mega-ruksakmi“ – museli mať 20kg a viac. Naše ruksaky mal cca 12-13kg. Asi najlepší bol turista z Mongolska, ktorý so sebou niesol 2kg sáčok s arašidmi :))) Je to obrovský rozdiel niesť 12kg štyri dni a niesť 20kg.
• Prečítajte si články ako zminimalizova veci, ktoré ponesiete so sebou. Ozaj nepotrebujete 5 párov tričiek, pyžamo či zálesácky nôž. Po ceste je viacro chát, takže to neprežeňte ani s jedlom. Vodu vyriešite s pomocou vodného filtra a prameňov, ktporých je na ceste tiež dostatok.
• Nezabudnite si turistické paličky. Tie sú pri takýchto dlhších túrach na nezaplatenie. Jednak vám pomôžu, ak máte problémy s kolenami, ale najmä odľahčia vaše nohy, čomu sa na štvrtý deň poďakujete.
• A príliš nad tým nešpekulujte – rozhodnite sa a vyrazte. Ten zážitok je na nezaplatenie!

Budem rád, ak sa podelíte o svoje zážitky, z podobnej túry.